Zachovaj moje slová, syn môj,
a moje prikázania si uchovaj!
Zachovávaj moje príkazy a budeš žiť
a moje naučenie ako svoju očnú zrenicu!
Priviaž si ich na prsty,
napíš ich na tabuľu svojho srdca!
Povedz múdrosti: "Ty si moja sestra"
a dôvernicou volaj rozumnosť,
aby ťa zachránila od manželky blížneho,
od cudzinky, čo zalieča sa líškavými rečami.
Keď som (tak) oknom svojho domu (pozeral),
vyzeral spoza mriežky svojho obloka
a zahľadel som sa na neskúsených,
videl som medzi synmi mladíka, čo rozum potratil.
Poza roh išiel ulicou
a vykračoval po ceste k jej domovu
na mrku, keď sa nachyľoval deň,
keď spúšťala sa noc a (hustla) tma.
Zrazu mu akási žena vyšla v ústrety
v odedzi smilnice a s potmehúdskym zámerom;
náruživosť ňou zmietala a (bola) opovážlivá,
jej nohy nemali v jej dome spočinku.
Hneď bola na ulici a hneď na námestí
a striehla poza každý roh.
I dolapila ho a vtlačila mu bozk,
tvár sa jej nezapýrila, keď povedala mu:
"Pokojné obety som bola podlžná,
v dnešný deň som svoje sľuby splnila.
Preto som ti vyšla v ústrety
v túžbe vidieť ťa a nájsť.
Tkanicami som povystužovala svoje ležadlo,
pestrofarebným plátnom egyptským.
Napustila som myrhou svoju postieľku,
aloou a škoricou.
Poď, spíjajme sa ľúbosťou až do rána,
vychutnávajme samopaš!
Veď muža doma niet,
vybral sa na ďalekú púť.
Vrecúško s peniazmi vzal so sebou,
vráti sa domov až v deň splnu mesiaca."
Naklonila ho mnohým prehováraním,
zviedla ho lichôtkami svojich pier.
Šiel za ňou, pochábeľ,
ako vôl, keď ho vedú na jatku,
a ako jeleň, čo sa zapletáva do puta,
kým pečeň prevŕta mu šíp,
ako keď vták sa rúti do slučky
a nevie, že mu ide o život.
Nuž teda, syn môj, počúvajže ma
a všímaj si slov mojich úst:
Nech sa ti srdce na cesty k nej nekloní,
nezatúlaj sa na jej chodníky!
Lebo je množstvo zabitých, čo zrazila,
a veľký počet tých, čo bez výnimky zmárnila.
Jej dom je cesta do pekla,
čo zvádza dolu do komôr, kde býva smrť.