"Počúvajte, čítajte a voľne šírte Sväté Písmo"

S očami som si takú zmluvu ujednal,
že nepozriem sa nikdy na pannu.

Lež aký podiel Boh to zhora zosiela
a aký údel z výšky Všemocný?

Či nebude to skaza nešľachetnému
a hriešnikom zasa nešťastie?

Či nepozerá on na moje chodníky
a všetky kroky nepočíta mi?

Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval,
za lesťou noha sa mi náhlila,

nech ma na spravodlivej váhe odváži,
nech Boh raz pozná moju nevinnosť!

Ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka,
ak moje srdce za očami šlo,
ak na dlani mi škvrna prilipla,

nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi,
nech siatiny mi vyrvú z koreňa!

Ak srdce mi azda žena zvábila,
ak číhal som pri vrátach blížneho,

nech moja žena melie pre iného len
a nech sa iní nad ňou skláňajú.

Veď to je iste (preveľká) neprávosť
a neresť veru hodna odsúdenia tiež.

Bo tento oheň žerie až do zahynutia
a celkom strávi moju úrodu.

Ak som na právo svojho sluhu nedbával
a otrokyne sú so mnou vo spore,

čo urobím len, akže Boh raz povstane,
čo odpoviem mu, ak (ma) navštívi?

Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril
a nestvárnil nás azda v lone sám?!

Či odprel som, čo si núdzni prosili,
a oko vdovy som var’ skormútil?

Či som sám zjedol svoju skyvu chlebíka,
že sirota tiež z neho nejedla?

Veď ako otec choval som ju od mladi,
od lona matky som ju vodieval.

Ak núdzneho som bez odevu zazrel ver’
a bez prikrývky videl bedára,

či jeho bedrá nepožehnávali ma,
vlnou mojich oviec sa nezahrial?

Ak na sirotu svoju ruku vztiahol som,
keď zrel som, že mám v bráne oporu,

nech od šije mi ruka zaraz odpadne,
nech vytkne sa mi z kĺbov rameno!

Veď ma zachvátila bázeň pred Bohom,
neodolal som jeho velebe.

Či urobil som zlato svojou nádejou,
riekol som skvostom: »Moja istota!«?

Či radosť mal som, že mám veľké imanie,
že moja ruka veľa získala?

Keď videl som zas, ako slnce žiarilo
a mesiac jemný ako šinul sa,

či moje srdce bolo tajne zvedené
a moju ruku pery bozkali?

To bol by zločin hoden trestu veľkého,
veď by som zaprel Boha na nebi.

Či som mal radosť z nešťastia nepriateľa
a zaplesal som, keď ho stihlo zlo?

Veď zhrešiť svojim ústam nedovolil som,
by jeho život v kliatbe žiadali.

Či nevravela čeľaď môjho stanu tiež:
»Kto z jeho mäsa nenasýtil sa?«

Však ani cudzinec nenocoval vonku
a otvoril som dvere pocestným.

Či svoje viny skrýval som jak ostatní
a svoj poklesok v sebe stajil som,

bo strach som dostal vari z huku po meste
a zhrozil som sa hanby od rodín,
že stíchol som hneď, k bráne nevyšiel?

Bár by bol niekto, čo by ma chcel vypočuť!
Tu môj znak! Mocný nech mi odpovie!
A žalobný spis, ktorý spíše odporca,

či na ramená si ho nevložím
a veniec z neho neuvijem si?

Jemu aj počet svojich krokov oznámim
a ako šľachtic predstúpim pred neho."

Ak by moje polia proti mne kričali
a moje brázdy s nimi stenali,

ak úrodu ich bez odmeny jedol som,
ak som ich majiteľa umoril,

nech bodľač vzíde mi namiesto pšenice
a burina len miesto jačmeňa!