"Počúvajte, čítajte a voľne šírte Sväté Písmo"

Mne samému sa celkom spríkril život,
tak do náreku dám sa nad sebou
a z trpkej duše budem hovoriť.

To poviem Bohu: Nože, neodsudzuj ma!
Mne oznám, prečo so mnou prieš sa ty!

Či dobre ti to, že krivdy dopúšťaš sa,
že dielom rúk svojich pohŕdaš
a smeješ sa zámerom bezbožných?

Či vari ty máš oči telesné,
jak človek hľadí, ty tak hľadievaš?

A tvoje dni sú ako dni človeka,
i roky tvoje jak dni ľudské sú,

že zháňaš sa tak po neprávostiach mojich
a vyzvedáš sa na moje priestupky,

hoc dobre vieš, že ozaj som nevinný
a z tvojej ruky nik ma nevyrve?

Tvoje ruky ma urobili a stvárnili
a naraz ma chceš celkom zahubiť?

Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny,
a chceš ma zasa na prach obrátiť?

Či ako mlieko nepozlieval si ma
a sťaby syru zhustnúť nedal mi?

Hej, kožou, telom ty sám odel si ma
a votkal si mi kosti, šľachy tiež;

dar žitia si mi blahovoľne udelil
a tvoja starosť dych mi chránila.

Hoc v svojom srdci tieto veci skrývaš,
ja viem, že toto máš pred sebou:

Ty ma pozoruješ, či dopustím sa hriechu,
no nezbavíš ma mojich priestupkov.

Keby som páchal bezbožnosť, beda mi,
lež hlavu vztýčiť nesmiem nevinný.
Som sýty hanbou, spitý utrpením.

Keď pozdvihnem sa, sťa lev naháňaš ma;
a opäť sa podivne správaš voči mne.

Hneď nových svedkov proti mne si privádzaš
a ešte väčšmi na mňa hneváš sa;
vždy nové vojská broja proti mne.

Ba prečo si ma z lona matky vyviedol?
Čo nezhynul som, zrak než uzrel ma?

Jak ten, čo nie je, prečo som sa nestal ja?
Čo neniesli ma z lona do hrobu?

Dni môjho žitia potrvajú kratúčko,
nuž nechaj ma už, by som pookrial,

prv, ako pôjdem, skadiaľ sa nik nevracia,
kde zem je plná tmy a temravy,

kde zem je šerá, čo je nad tmy černejšie,
kde zmätok iba a svit je temravou."