16. Siedma Jóbova odpoveď, 23,1 - 24,25

1Jób odpovedal:

Nech Boh sám súdi

2

"Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek
a vzlykot mi ruka zadŕža:

3

Bár by som vedel, kde by som ho našiel,
zašiel by som k jeho trónu až.

4

Tam pred ním samým začal by som súdiť sa
a naplnil by som si ústa dôkazmi.

5

By som zvedel slová, čo mi vtedy povie,
a dal si pozor, čo mi odvetí.

6

Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa?
Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.

7

On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým,
a navždy súdu zbavil by som sa.

Nevinnosť sa nedá dokázať

8

Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je,
dozadu ak, zas ho nebadám.

9

Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem,
zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.

10

On dobre pozná moje cesty, zastávky,
jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.

11

Veď moja noha k jeho stope prilipla,
jeho cestu som strážil, nezblúdil.

12

Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov,
úst jeho slová v hrudi skryl som si.

Nezaslúžené utrpenie

13

Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?!
Čo duša chce mu, to aj urobí.

14

Veď úmysel svoj uskutoční zaiste
a takých vecí v mysli veľa má.

15

Hľa, kvôli nemu prečo predesený som:
To uvážil som, hrôzu pred ním mám.

16

Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť
a Všemohúci ma tak predesil.

17

Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť,
bo obličaj mi tône prikryli.